OBEC V MÉDIÁCH

ČO ROZPRÁVALO MALÉ PEČATIDLO

Na prelome 13. a 14. storočia bolo Slovensko napriek nedávnym bojom o uhorský trón pevnou, vojensky silnou a takmer samostatnou krajinou. Svedčí o tom aj nasledujúci príbeh zo začiatku nášho storočia. (Tento príbeh je písomným dôkazom toho, že na Bukovej sa pálilo vápno).
Nad ľudstvom sa schyľovalo k prvej svetovej vojne, ale v malej dedinke pod Karpatmi, ktorú oddávna nazývali Lančár, ešte o tom ani nechyrovali. Obecná rada na čele s richtárom mala iné starosti: omietka na starej škole opadávala, múrik pri cintoríne sa rozpadával, nuž padlo rozhodnutie, že sa bude reparovať.
Obecný bubeník vzal z komory bubon, nasadil si okuliare a po dedine čítal úradný oznam: „Pretože majú už po nedzeli od Biksárdu dovézt vápno, z každého domu má príst jeden občan kopat jamu nan.“ Bum, bum. …..
(z knihy: Matúš Kučera: Cesta dejinami. Stredoveké Slovensko. (krátka časť kapitoly: Čo rozprávalo malé pečatidlo). Vydal: Perfekt, a.s., Karpatská 7, 811 05 Bratislava, ako svoju 314. publikáciu. Rok vydania 2002, ISBN 80-8046-217-8, str. 136)

ČESKÁ CESTA

Na prvý pohľad by sa zdalo, že ľudia začali obchodovať až vtedy, keď už veľa vyrábali a mali čo predávať. Lenže výmenný obchod existoval vari už aj v praveku. Praveký človek si napríklad kamenný nástroj vymenil hoci za soľ. A keď sa začínali písať stredoveké dejiny, Európa už mala ľudí, ktorí sa zaoberali výlučne obchodovaním – kupcov. Posmešne sa im hovorilo „zaprášené nohy“, lebo stredovekí kupci chodili pešo popri kopcom naložených furmanských vozoch, popri koňoch, muliciach…
Zdalo by sa teda, že na starom kupcovi boli najvzácnejšie jeho zaprášené nohy. Omyl! Ak chcel mať kupec úspech, musel mať predovšetkým dobrú hlavu. Musel poznať mnohé krajiny, viaceré jazyky, musel vedieť, čo kde potrebujú a čo ponúkajú. Nemohol byť slabý z počtov ani odľud – veď by nevzbudzoval dôveru. Musel poznať cesty, ba i hviezdy, aby sa aj v noci, keď tma zahalí krajinu, vedel na cestách orientovať.
Ako vidieť, kupecké zamestnanie vyžadovalo chlapa namieste, a ešte čosi navyše. Hrnul sa vôbec niekto do kupeckého povolania? Veru hej. V stredovekej Európe už od 12. storočia pribúdalo bezzemkov. Boli to chlapci z početných rodín, ktorým sa pri deľbe rodového majetku neušlo zeme, a preto vzali batoh a vydali sa do sveta. Obchodnícke šťastie skúšali všade tam, kde sa im naskytla príležitosť? V krčmách, na jarmokoch, na trhoch. Ak potulnému obchodníkovi žičilo šťastie, časom sa z neho stal bohatý kupec.
Koncom 12. storočia bola už Európa popretkávaná pavučinou obchodných ciest. Jedna z najvýznamnejších, spájajúca európsky východ so západom, viedla popri Dunaji. Je len prirodzené, že na jeho brehoch vznikli kupecké strediská. Na našom území to boli Ostrihom a Bratislava.
Dnes už ani necítime, že názov Ostrihom (po maďarsky – dnes leží v Maďarsku – Esztergom) hovorí o úlohe, ktorú toto stredisko na strednom Dunaji zastávalo: má v koreni slovanské slovo striehnuť. Poslaním Ostrihomu bolo dávať pozor na všetok tovar a ľudí, ktorí popri ňom prechádzali. Každý kupec tu musel ukázať tovar a zaplatiť zaň povinný poplatok, zvaný clo. Aby sa nariadenie dodržiavalo, už prví uhorskí králi spísali pergamenovú listinu, kde jasne a presne vysvetlili, za aké tovary a koľko cla sa platí. A práve vďaka nej vieme, že na dunajskej obchodnej ceste sa obchodovalo s vínom, súknom, kožušinami, obilím, syrom, chmeľom na varenie piva, s rybami živými, ale aj solenými a údenými, so železom, meďou, olovom, ďalej s konopami, ľanom, olejom, maslom, voskom, ba dokonca s otrokmi a otrokyňami.
Do Ostrihomu prichádzali kupci z Ruska, Bulharska a Grécka, kupci z talianskych Benátok, z Nemecka i zo susednej Moravy a Čiech. Keď zaplatili za svoj tovar clo, pobrali sa ďalej. Jedni do Budína, druhí do Bratislavy a odtiaľ do Viedne; podľa toho, odkiaľ prichádzali. Či zo západu, alebo od juhu. Mnohí sa však pri Ostrihome preplavili na druhú stranu Dunaja a po starej ceste zamierili buď do bohatých stredoslovenských banských miest, alebo na západné Slovensko. Tí, čo si vybrali tento smer, prekročili po drevených mostoch močariská v okolí dnešných Nových Zámkov, potom prebrodili Váh pri hrade Šintava, prešli cez Trnavu a pri Trstíne sa vklinili do malokarpatských lesov. Úzkou cestou minuli Bukovú a Prievaly, ktoré strážili ozbrojení šikmookí Sikulovia, a potom cez Jablonicu, Senicu a Holíč zamierili na Moravu, do Čiech, ba až do nemeckých kupeckých miest na rieke Rýn.
Táto kupecká trasa, ktorú Slováci nazývali Česká cesta, spájala južný Balkán s remeselníckymi centrami západnej Európy. Ľuďom slúžila odnepamäti, no jej najväčšia sláva sa začala až vtedy, keď na český trón nastúpil vzdelaný, múdry a osvietený panovník Karol IV., ktorého Česi volali „otec vlasti“.
V horúce augustové ráno roku 1335 vyrazilo z Brna niekoľko panských kočov, sprevádzaných početnými zbrojnošmi, a zamierilo k Vlárskemu priesmyku. V jednom z kočov sedel jednooký český kráľ Ján Luxemburský a jeho syn, moravský markgróf Karol. Ich cieľom bol Trenčiansky hrad, kde v ten istý deň očakávali aj poľského kráľa Kazimíra Veľkého (ten pre zaneprázdnenosť poslal za seba najvyšších hodnostárov krajiny). Na všetkých vzácnych hostí čakal uhorský kráľ Karol Róbert, ktorý si zvolil Trenčín za miesto na medzinárodné rokovania o mieri pre celú strednú Európu.
Celých desať dní rokovali v chladných miestnostiach Trenčianskeho hradu hlavy troch štátov, až sa napokon predsa len dohodli: český kráľ prisľúbil že nebude viac bojovať o poľský trón, za čo si dal vyplatiť poriadnu kôpku zlatých peňazí; Poľsko sa zase zrieklo vlády v Sliezsku a postúpilo ho českému kráľovi; no a uhorský a český kráľ sa dohodli o vzájomnej pomoci.
Trenčiansky mier pisári pekne spísali na listiny, ktorí si Karol Róbert vzal do úschovy. Zmluvné strany si ich prevzali až na jeseň na uhorskom hrade Vyšehrad. O tom, že na Vyšehrade sa dohody dobre „potvrdili“, svedčí kronikár Ján z Turca, ktorý len tak medzi rečou spomína, že na hrade sa pri tej príležitosti minulo stoosemdesiat sudov najlepšieho vína.
Vráťme sa ešte k uhorsko-českému rokovaniu v Trenčíne a na Vyšehrade. Jeho ústredným bodom bola totiž Česká cesta a problémy okolo nej. Podnet na to dal zrejme syn Ján Luxemburského, budúci kráľ Karol IV., ktorého ktosi celkom príznačne nazval „kupec na tróne“. Spomedzi miest, ktoré ležali na dunajskej ceste, najrýchlejšie zbohatla Viedeň. Nie však preto, že by viedenskí kupci boli najšikovnejší, ale preto, že vo Viedni platilo právo skladu či, výstižnejšie, právo núteného skladu. Podľa tohto nariadenia každý kupec, ktorý prechádzal po dunajskej ceste, musel vo Viedni svoj tovar vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. V ceste mohol pokračovať až vtedy, ak mu niečo z vystaveného tovaru ostalo. Takéto „právo“ poškodzovalo zvlášť našich kupcov, preto návrh obchádzať Viedeň sa stretol s veľkým ohlasom. Prakticky sa to malo uskutočniť tak, že kupci už v Ostrihome prekročia Dunaj a dajú sa po Českej ceste smerom na Šintavu, Trnavu, Jablonicu, Senicu a tak ďalej až do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Uhorský a český kráľ sa teda dohodli, že túto, dovtedy len málo používanú cestu povýšia na hlavnú stredoeurópsku magistrálu.
A hneď aj začali konať: vydali rozkazy na opravu mostov, stráženie brodov a priesmykov. Zároveň zvolali všetkých zemepánov, cez územie ktorých Česká cesta viedla, a varovali ich pred tým, že by svojvoľne vyberali clo a mýto. Kupci musia mať po Českej ceste voľný a spoľahlivý prechod!
Zámer obísť Viedeň sa podaril. Na Českej ceste sa čoskoro zjavili karavány kupcov z blízkych i ďalekých krajín. Kasteláni na hradoch Holíč a Branč sa starali, aby kupci z nemeckého Norimbergu, Augsburgu či z Kolína nad Rýnom mohli nerušene prechádzať s nákladom cez Záhorie. Strážcovia v Biksádskom (dnešnom Bukovskom) priesmyku boli vo dne v noci prichystaní, aby cez Karpaty previedli kupcov zo Švajčiarska, ba až z mesta Hoy v Belgicku, a aby ich v pokoji napravili na cestu do Trnavy. No a trnavskí kuchári sa museli poriadne poobracať, aby sa naučili variť dobré jedlá moravskej a českej, ale aj európskej kuchyne. Česká cesta takto zo dňa deň ožívala čulejším ruchom, spájajúc západné Slovensko s európskymi krajinami. Ale nielen s tými. Spájala i susedov veľmi blízkych: Slovákov, Moravanov a Čechov.
(z knihy: Matúš Kučera: Cesta dejinami. Stredoveké Slovensko. (Kapitola: Česká cesta). Vydal: Perfekt, a.s., Karpatská 7, 811 05 Bratislava, ako svoju 314. publikáciu. Rok vydania 2002, ISBN 80-8046-217-8, str. 142-144)

OSTRÝ KAMEŇ – STRÁŽCA ČESKEJ CESTY

Na strmom skalnom ostrohu, ktorý vytvára smerom na západ najvyšší vrch Malých Karpát Záruby, vo výške 576 m dominuje svojmu okoliu zrúcanina hradu Ostrý Kameň. Spolu s Korlátskym, Plaveckým a Smolenickým hradom patril do reťaze pevností, ktoré strážili starú historickú Českú cestu spájajúcu Prahu s Budínom (dnešná Budapešť). Cesta neďaleko hradu prekračovala hrebeň Malých Karpát.

Česká cesta
Kráľovský strážny hrad postavili v druhej polovici 13. storočia. Zabezpečoval západnú hranicu Uhorska a zvlášť chránil tzv. Českú cestu používanú už od doby bronzovej. Cesta viedla Biksárdskym priesmykom medzi Hrubým Kamencom a Osečníkom, slúžila na obchodný a vojenský styk. Jej pôvodná trasa je dodnes zreteľná. Na oboch vstupoch do Malých Karpát stáli mýtne stanice ovládané pomocou vysunutých stráží. Význam cesty zvýšil kráľ tým, že obchodníkom, ktorí po tejto ceste rozvážali tovar, udelil osobitné výsady.
Hrad Ostrý Kameň, tiež známy pod názvom Ostriež (z tohto názvu aj vyplýva, akú mal funkciu), sa v listinných prameňoch spomína ako CASTRUM ELESKEW ALIAS OSTRZIESS. Eleskew je skomoleninou z maďarského Eleskö – Ostrý Kameň.
Gotický hrad, pevne zasadený do vápencovej skaly, od hlavného hrebeňa oddeľovala priekopa vysekaná do podložia. Predhradie, v ktorom sa nachádzala aj hradná kaplnka, slúžilo hospodárskym účelom. V tejto časti hradu bola pekáreň a byty pre hradný personál. Pod celým hospodárskym komplexom sa nachádzali pivnice. V jednej z nich sa vraj dalo prejsť do tajnej chodby, ktorá viedla pod hlavným hrebeňom a vyúsťovala na blízkom vrchu Havranica. Na horný hrad sústredili stráž, bola tu tiež hlavná pozorovacia veža, kuchyňa, cisterna na vodu a väzenie. Celý hrad obopínal vysoký kamenný múr s nárožnými baštami.
Kráľovský kastelán Mikuláš zo Seče spravoval hrad do roku 1366, keď ho za verné služby dostal od kráľa do daru. Tým sa dostal do vlastníctva šľachtických rodín. Hrad i majetky často menili majiteľov, z ktorých treba spomenúť mocného vojvodu Stibora zo Stiboríc, vlastniaceho temer všetky hrady na Považí, ďalej Kegelevičovcov, Révaiovcov, Turzovcov a Forgáčovcov. Od 15. storočia prináležal grófom zo Svätého Jura a Pezinka.
Z roku 1540, keď patril hrad bratom Petrovi a Pavlovi Bakičovcom, sa zachovali výplatné listiny z opravy hradu. Poddaní dostávali biedny denný plat za prácu od svitania do súmraku po 6 grajciarov, a to len v lete. Keď boli dni kratšie, tak dostávali len 5 grajciarov. Murársky a kamenársky majster dostával týždenne 1 zlatý, ich pomocníci pracovali len za stravu. Pre zaujímavosť, zhotovenie dverí stálo 1 zlatý, šesť kachľových pecí 10 zlatých a za zasklenie 11 okien dostali sklenárski majstri z Holíča 40 denárov.

Nočný boj pod hradbami
V bezprostrednej blízkosti hradu sa 28. mája 1704 odohrala bitka medzi rákociovskými povstalcami a cisárskou armádou. Na konci mája 1704 velitelia cisárskej armády naplánovali veľkú výpravu proti povstalcom. Cisársky generál Adam Ritschan mal so svojím zborom postupovať zo Skalice, spojiť sa s jednotkami Jána Pálfiho a spoločne napadnúť kurucov. Kuruci mali síce na Záhorí asi 1000 vojakov na čele s plukovníkom Ladislavom Očkajom, ale početnejšieho nepriateľa sa neodvážili napadnúť. Generál Ritschan bez väčších ťažkostí prešiel hrebeň Malých Karpát a utáboril sa pri Smoleniciach. 27. mája jeho prieskumníci zistili, že k Smoleniciam sa z troch strán blíži asi 15000 kurucov. Generálovi ostala len jedna možnosť – rýchly ústup. Medzitým sa v malokarpatských horách sústredilo ešte niekoľko tisíc sedliakov zburcovaných Očkajom. Ritschan zistil, že sa chytil do pasce. Pokúsil sa o lesť. Nechal v tábore horieť ohne a v hustnúcej tme sa dal na pochod do malokarpatských lesov. V horských dolinách medzi Smolenicami a Záhorím sa však odohral krvavý nočný boj. Na ustupujúce cisárske jednotky z lesov zaútočili ozbrojení sedliaci. Na zadný voj dorážali kurucké pluky. Generál Ritschan vydal rozkaz, aby sa jedna skupina vojska oddelila a pokračovala cez hrebeň Malých Karpát juhozápadných smerom, so zvyšnými jednotkami pokračoval na severeozápad k Jablonici. Nočný boj však spomalil jeho postup a spôsobil mu ťažké straty. Za niekoľko hodín padlo takmer 1000 cisárskych vojakov. Asi 700 vojakom na čele s generálom sa podarilo prebojovať do Jablonice, ale tu ich kuruci obkľúčili. V bezvýchodiskovej situácii sa zvyšok cisárskeho zboru napoludnie 28. mája 1704 vzdal.
Poslední majitelia Ostrého Kameňa Pálfiovci sa o povstalcami ťažko poškodený hrad už nestarali. Presunom trasy Českej cesty cez Bratislavu už dávno stratil svoju strážnu funkciu. Svoje sídlo panstva preniesli do pohodlnejšieho kaštieľa v Moravskom Svätom Jáne. Spečatili tak ďalší osud hradu, aj tak už odsúdeného na zánik.

Chamtivá vdova
Keď sa koncom osemnásteho storočia Pálfiovci sťahovali z Ostrého Kameňa, ostal na hrade len jeden nízky, bradatý mužík. „Staral som sa o vaše sídlo mnoho rokov, chcem mu slúžiť aj naďalej,“ vravel starý bradáč grófovi Pálfimu. Gróf uznal, že stráž sa na hrade ešte zíde, aspoň kým nepoodvážajú všetok svoj majetok. A hoci si márne lámal hlavu, kedy a načo prijal do služby toho mužíka, čoskoro na celú udalosť zabudol. Onedlho bol hrad úplne vyprázdnený, len pusté múry bezmocne čakali, až sa do nich zahryzne zub času. Keďže už nebolo dôvodu na hradisko chodiť, ľudia sa tomu miestu začali vyhýbať. Beztak mal každý svojich starostí nad hlavu. Iba deti z neďalekej dedinky Buková zavše zavítali pod chátrajúce strechy. Ale ani ony tam dlho nepobudli, lebo zakaždým sa zjavil bradatý starec a kričal: „Decká nevychované, kto vás naučí slušnosti?!“ A začala sa dobrodružná naháňačka. Uniknúť bradáčovi nebolo pre mladé nohy nič ťažkého. Potom už len stačilo z bezpečnej vzdialenosti vykrikovať rôzne posmešky a deda mohlo poraziť od zlosti.
Avšak jedna z týchto tradičných naháňačiek skončila veľmi nešťastne. Dedo, bežiac po ošarpanom múre, sa zrazu pošmykol a deti, ktoré boli už vonku, len videli, ako padá kamsi do hlbín hradu. Privolaní rodičia neskôr prezreli každý kút, preliezli každú dieru, no po starcovi nikde ani stopy. Tak prešlo vyše sto rokov. Z Ostrého Kameňa ostali len rozvaliny, v ktorých hniezdilo lesné vtáctvo a sovy, poľujúce na hlodavcov z okolitých polí. Žila vtedy v Bukovej istá vdova, ktorá mala sedem synov. Aby ich uživila, neraz si prilepšovala krádežami a inými lotrovinami. A keďže už predsa len starla a nevládala tak rýchlo utekať, zaúčala do tohto nepoctivého remesla aj svoje deti. Veru, ľudia ich chalupu obchádzali oblúkom. Raz na jeseň urobila zlodejská rodinka záťah do blízkeho lesa, aby si nakradli drevo na zimu. Ako tak zbierajú, zbierajú, čoraz viac do kopca stúpajú, zrazu sa len ocitli pod zrúcaninou. „Mama, aha, tam volado je,“ ukazoval najstarší syn medzi rozvaliny. A naozaj, uprostred popadaných kameňov stál malý bradatý mužík a strašne sa mračil. Vdova sa nazdala, že je to správca alebo iná úradná osoba a keď videla, že sú pristihnutí, prešla hneď do útoku: „Dedo, čo tu zblínaš, há? Ic volade, lebo na teba poštvem mojich synov a uvidíš tú bitku!“ Starec prehovoril a z jeho slov zavial chlad: „Nielen decká sú nevychované, ale aj ich rodičia! Aký bláznivý vek to nadišiel?“ Vdova sa nedala zaskočiť, poštvala na deda svojich synov a sama sa hnala za ním ako zmyslov zbavená. Iba najmladší chlapec akosi zaostal. Keď mu ostatní zmizli z dohľadu, začul rozmanité výkriky svojich príbuzných a do toho hlas, z ktorého behal mráz po chrbte: „Veď ja vás naučím, čo je to úctivosť!“ Najmladší šiel za hlukom a na zarastenom nádvorí uvidel svojich súrodencov, ako rad radom doráňaní stonajú na zemi. Po matke ani chýru. Uprostred tej skazy stál namosúrený dedo. Chlapec sa roztriasol na celom tele, no jednako zo seba dostal: „Dddobrý deň, strýčko.“ Tu sa starec celý rozžiaril. „Konečne niekto slušne vychovaný! Pamätaj si, chlapče, že slušná výchova je ten najväčší poklad, aký môžeš dostať.“ A zaviedol chlapca do podzemnej komnaty, kde bolo mnoho vriec so zlatom. Chlapec bol z toho všetkého taký vystrašený, že sa bál niečoho čo len dotknúť. „Výborne,“ tešil sa starec, „správne si počínaš. Nikdy sa bez dovolenia nedotýkaj toho, čo nie je tvoje.“ Bradáč vzal hrniec plný zlatých mincí a podal ich chlapcovi. „Toto je tvoja odmena. Ži ostatným na radosť a potešenie.“ Len čo chlapec vyšiel z podzemia, diera za ním sa zavalila. On poznášal svojich bratov jedného po druhom domov a naostatok aj hrniec so zlatom. Tak mali súrodenci o seba nadlho postarané. Začali sa živiť statočnejšími remeslami a dobre sa im vodilo. Len vdovu už nikto nikdy nevidel. Niektorí ľudia sú ochotní vám odprisahať, že občas na jeseň počuť od hradu nárek. Ale kto by tomu veril… Ak raz pôjdete na Ostrý Kameň a uvidíte zachmúreného starca s dlhou bradou, pekne ho pozdravte. Veď slušná výchova je vraj tým najväčším pokladom.
(z knihy: Miroslav Slámka: Kamenní strážcovia. Príbehy a povesti zrúcanín slovenských hradov. Vydal: Slovenský skauting, Bratislava 2004. ISBN 80-89136-15-X.)